TOMÁŠ JANOVIC O KORNELOVI

„Dovoľte mi začať anekdotou. Jano sedí na strome a píli si konár pod sebou. Ide okolo babka: „Jano, skydneš na zem!“ „Ale kdeže, babka, ja dobre viem, čo robím.“ Babka pokračuje v ceste a zrazu obrovský rachot, Jano spadol na zem. Pozviechal sa a kričí: „Babka, a nemohli by ste mi ešte niečo predpovedať?“
Humor má dva plusy – jednou rukou nám rozdáva radosť a druhou rukou triafa klinec po hlavičke. Áno, humor nás vtipne, veď ako ináč, upozorňuje na naše mínusy, a také niečo sa pod Tatrami neodpúšťa. Slovenčina je presná: čo nie je vážne, to znevažuje. Som veľmi rád, že dnešnú cenu Dominika Tatarku dostáva jeden z našich najbrilantnejších znevažovateľov, Kornel Földvári. Ten už dávno zistil, že humor v akejkoľvek podobe, či už písanej, hranej alebo kreslenej nie je národným zločinom, ale národným dobrodením – ak sa podáva skvelým štýlom. A Kornel o takomto humore celý život píše skvelým štýlom, čo potvrdzuje starú pravdu, že štýl je človek.
Čítať knižku O karikatúre má dva plusy – pri jej čítaní pociťujeme nekaždodennú radosť a zároveň s obdivom sledujeme, ako triafa klinec po hlavičke. Takýto bedeker o domácej i svetovej karikatúre nám ešte nikto neponúkol. Navyše, táto knižka spolu s ďalšími opusmi Kornela Földváriho o humore má ešte jednu prednosť. Dominik Tatarka píše v Prútených kreslách: „City z tých čias sa už dávno rozplynuli, ale zostal mi spôsob cítenia a myslenia ako tomu bezrukému, ktorý cíti práve tou amputovanou rukou.“ A ja dodávam – keby sa opäť zintenzívnili snahy patetikov amputovať pod Tatrami humor, iróniu a sebairóniu, zostane nám spôsob cítenia a myslenia ako tomu bezrukému, ktorý cíti práve tou amputovanou rukou, až kým nám, všetkým postihnutým, vo veľkej miere vďaka Kornelovi Földvárimu, opäť nedorastie amputovaná ruka, čím som, pravdaže, vôbec nič nechcel predpovedať.“
Laudatio Tomáša Janovica pri odovzdávaní Ceny Dominika Tatarku