Kniha má viac vrstiev. Obracia sa jednak na vedecky náročného a v problematike školstva zorientovaného akademika, jednak na čitateľa – praktika spomedzi učiteľov, riaditeľov škôl a reprezentantov inštitúcií, ktoré majú čo do činenia s tvorbou a hodnotením vzdelávacích politík a školských praxí.

Autor referuje o kľúčových filozofických a psychologických zdôvodneniach vzťahového charakteru človeka, aby napokon ponúkol ich syntézu v paradigme dialogického antropologického princípu a definoval úrovne kvality dobrého medziľudského vzťahu. Tento základný koncept v druhej časti aplikačne využíva a skrze neho podrobne popisuje štyri vzťahotvorné hodnoty, ktoré sú nevyhnutné pre skutočnú reformu či dokonca redizajn vzdelávania na slovenských školách: dôveru, proaktivitu, dialogický princíp a múdrosť prejavujúcu sa neustálou sebareflexiou a sebaobnovou. Tému hodnôt a vzťahov tak prepája s konkrétnymi modelmi fungovania školy, vyučovania a ďalšieho profesijného rastu učiteľov – profesijnými učiacimi sa komunitami, konkrétne modelmi, akými sú lesson study, learning study či didaktické reflektívne komunity. Prichádza až k súvislostiam edukačného a architektonického dizajnu školy. V prehľadovej kapitole ukazuje silné väzby medzi školskou úspešnosťou a kvalitou vzťahov v škole. V tretej časti kniha prináša prehľad prístupov a modelov výchovy charakteru z hľadiska ich základných konceptuálnych východísk, teda základnú orientáciu, ktorá v česko-slovenskom vedeckom priestore doposiaľ realizovaná nebola. Ide o tri prúdy: deontologické (kohlbergiánske) prístupy, prístupy na báze etiky cnosti (výchova k cnostiam) a odmoralizované prístupy (psychosociálne tréningy). Napokon autor referuje o aktuálnych výskumných zisteniach na poli etickej výchovy a vývinu prosociálneho správania detí a mladých ľudí, s dôrazom na longitudinálny projekt realizovaný Katedrou pedagogických štúdií na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Na záver formuluje výzvy pre ďalší rozvoj predmetu etická výchova, ale tiež celostných edukačných dizajnov škôl.